NEposudzuj, NEodsudzuj, NEporovnávaj… Miluj! To jediné stačí

Tebe sa to povie. Ale veď to sa NEdááááá! Ja to tak mám automaticky, že vidím chybu. A musím na ňu upozorniť.

Hmmm, dá. Chce to trošku tréningu. Kým človek prenastaví tie kolieska v hlave ?

Od detstva sme trénovaní na vyhľadávanie defektov.

Celý školský systém je založený na posudzovaní a porovnávaní, vyhľadávaní chýb.

Učiteľka v škole NEhľadala v písomke príklad, ktorý bol správne vyriešený, ALE príklad, ktorý mal NEsprávne riešenie, však?

Keď sa prváčik učí písať, učiteľka NEukáže na písmenko, ktoré sa podarilo, ALE opraví automaticky písmenko, ktoré je NEsprávne napísané.

Čo na tom, že 99 písmeniek sa tými šikovnými prštekmi podarilo krásne vymaľovať? Jedno je trošku pokrivené a pod tými riadkami je napísané červeným: 1ch. Pamätáte?

A tak sme dokonale vytrénovaní na vyhľadávanie chýb, nepodarkov, defektov. A na porovnávanie sa s ostatnými.

Bolo tam 99 dôvodov na pochvalu. Ona si všimla a podčiarkla to jediné – NEdokonalé!

A tak sme si zvykli, že:

• Dobré, správne, vydarené = nie je dôvod na pochvalu, tomu NEtreba venovať pozornosť.
• NEsprávne, pokrútené, vyčnievajúce z radu = toto si treba všímať a po zásluhe potrestať!

Vlečie sa to s nami potom už vo všetkých oblastiach života. Výsledkom je presvedčenie, že NIE SOM DOSŤ DOBRÁ/Ý, keď NEdokážem všetko urobiť dokonale. Tak, ako by sa patrilo. Tak, ako si to autorita praje. Tak, ako je stanovená NORMA.

Hlboké presvedčenie, dokonale vytvorené a zabetónované v našich hlavách.

Nie som dosť dobrá! Nie som dosť dobrý!

Diagnóza NDD!

Tento vírus je naočkovaný počas prvého roka školskej dochádzky do hláv takmer všetkých detí. A spôsobuje stratu sebalásky, sebavedomia, svojho JA. Stratu nášho šťastia.

Keď prídete do 1. triedy a opýtate sa detí: Kto z vás vie spievať (tancovať, kresliť)?

Všetci zakričia “Jaaaaa!”

V druhej triede to bude možno 20% detí. V deviatej jedného nájdete len s lupou v ruke…

Perfektný systém – za pár rokov nás presvedčil, že sme v podstate “na nič”. Že sme pokazení. 

Sebaláska a sebavedomie na bode mrazu. (A máme prácu na celý život, kým to dáme zase na poriadok ? …aby sme sa NEnudili :))

Niečo so mnou nie je v poriadku, “som pokazený” –  s týmto presvedčením vchádzame do puberty.

Kedy naskakujú hormóny a vyrovnať sa s nimi v NEdokonalom tele s NEdokonalými schopnosťami je poriadna fuška. Svoje pridajú ešte rodičia, ktorí v dobrom úmysle denne upozorňujú na to, čo sme NEdobre urobili.

A NEzblázniť sa z toho je pomaly nadľudské úsilie. Ale my sme tvory húževnaté. Dali sme to. S boľačkami, ranami, slzami, vzdorom, frustráciou. Ale dali.

Preštrikovali sme sa do dospeláckeho života.

S presvedčením – ČO NIE JE DOKONALÉ podľa normy, TO TREBA nájsť a OPRAVIŤ.

Aby sme boli hodní lásky, aby sme boli dosť dobrí.

A tak buzerujeme deti, partnera, a hlavne seba. Vyhľadávame chyby, chybičky, defekty. Porovnávame, posudzujeme, odsudzujeme.

A vznikajú konflikty

• vo vzťahoch k iným,
• vo vzťahu k sebe.

Haloooooo! STOP!

Je čas ukončiť túto zničujúcu špirálu.

DNES! TERAZ!

Poviem vám tajomstvo ?

Niekoľko (verejných) tajomstiev:

• Každý je dokonalý taký, aký je. (Pán Boh veľmi dobre vedel, čo robí, keď posielal tvoju dušu do tvojho tela.)
• Každý koná najlepšie ako v danej chvíli dokáže. (Sme tak nastavení od výroby. Sme nastavení na dobro a lásku.)
• Každý máme inú cestu. (Moja nie je lepšia ako tvoja. Prišli sme sa sem niečo naučiť – každý prišiel zvládnuť iné lekcie.)

Preto nemá najmenší zmysel niekoho alebo niečo posudzovať, porovnávať sa a odsudzovať… ak to má niekto inak ako JA, inak ako je stanovená norma. Je v procese učenia a pomocou NEdokonalosti sa učí.

On na to príde sám, ak mu to takto NEvyhovuje. NEmusím ho na to upozorňovať ja. Všetko je správne.

Aj ten chaos v priateľkinom byte. Aj tie nezapnuté gombíky na manželovej košeli. Aj to nechtiac rozliate mlieko na podlahe. Veď on to ten môj syn naozaj NEurobil schválne…

Dokonca aj ten šéfov mrzutý výraz tváre dnes ráno. Stačí pochopiť, že “šéf je naštvaný”, lebo na neho vyskočil nejaký strach. Hnev je len maskovaný strach… a on chce Lásku, nie Strach.

Všetky nižšie emócie sú zamaskované strachy, že NIE SOM DOSŤ DOBRÁ…DOBRÝ.

Každou nízkou emóciou (obeť, smútok, hnev, nenávisť…) len prosíme o LÁSKU, o POZORNOSŤ.

Síce blbým spôsobom, ale takto nás to naučili. Takto to máme v hlave nastavené. Prosíme o potvrdenie, že “som dosť dobrá/ý, som hoden lásky”.

Láska je odpoveď úplne na všetko

Toto je cesta z tej kaše, do ktorej nás v detstve namočili.

Aj na zúrivého šéfa, aj na rozliate mlieko, či nezapnuté gombičky.

Stačí pochopiť tento mechanizmus:

• kritikou si človek dokazuje, že “JA som lepší ako Ty”... kritizujem, lebo si potrebujem doplniť nádrž sebalásky”,
• kritikou dosiahnem zase len kritiku… a láska nemá šancu.

STOP! STOP! STOP!

Zastaviť a otočiť!

Ako?

LÁSKOU! Samozrejme ?

Láska je odpoveď úplne na všetko.

Toto je cesta z tej horúcej kaše, do ktorej nás v detstve namočili.

JEDINÁ MEDICÍNA JE: MILOVAŤ, MILOVAŤ, MILOVAŤ. Aj s “chybami a defektami”.

NEposudzovať, NEporovnávať…. MILOVAŤ.

To jediné stačí.

Keď pošleš lásku (hoci aj bručounovi), dotankuje jeho nádrž lásky, … a potom milá pani Láska obletí zemeguľu a vráti sa naspäť k tebe znásobená.

A dotankuje zase tvoju nádrž lásky.

…a v srdci bude vládnuť mier a ústa sa budú smiať od ucha k uchu.

Viete, čo urobí štekajúci človek, keď namiesto protiútoku dostane úsmev a otvorenú náruč so slovami “milujem ťa”?

Vyskúšajte ?

Sme stvorení z Lásky. Každú minútu nám z nebies posielajú Lásku. Boh, Ježiš, anjeli, jemnohmotné bytosti. Stačí zachytiť, prijať a poslať ďalej.

ON NEposudzuje, NEodsudzuje, NEporovnáva svoje deti. Jednoducho každého z nás MILUJE.

Naštartujme zrkadlové neuróny a poďme sa trošku opičiť.

Robme to rovnako – MILUJME… to jediné stačí. A svet dokážeme zmeniť na Raj na Zemi.

Tak jednoduché to je ?

S láskou

Miriam

V škole hrou pre dospelákov sa naučíte veci, ktoré vás v škole NEnaučili a potrebujete ich pre radostný život v láske a hojnosti. Cesta vedie tadiaľto

Čo o nej hovoria tí, čo už vyskúšali jej účinky?

Samé príjemnosti ?

“Ďakujem Ti veľmi pekne za vedenie, za to ako mi s citom pomáhaš odhaľovať, čo potrebujem poliečiť v sebe. Už som bola na tejto ceste, takto s vedením mi to ide ľahšie. Sama som sa strácala a veľakrát som nevedela spracovať to ťažké, čo som nachádzala a vzdala som to, v obave, že ma to bude príliš bolieť a nezvládnem to.”

Janka V.